1. Čítať pri bohoslužbe slovo Božie je výkon tvojho laického kňazstva. Preto k nemu pristupuj s veľkou zodpovednosťou a pokorou a raduj sa, že smieš slúžiť ako lektor. Lektorská služba prehlbuje tvoj duchovný život.

2. Čomu človek nerozumie, to tiež nemôže správne prečítať. Preto sa musíš dôkladne pripraviť. Snaž sa pochopiť myšlienkový obsah a bez obáv sa poraď o tom, čo si dobre nepochopil.

3. Sotva sa ti podarí chytiť tón a polohu hlasu, pauzy, prízvuky a melódiu viet až pri samotnom čítaní. Preto si lekciu prečítaj vopred. Urobíš dobre, ak si môžeš k tomu prizvať i nejakého poslucháča.

 

4. Čo prečítaš, musíš mať jasne rozčlenené.  Poslucháč nevníma jednotlivé slová, ale ucelené predstavy. Rozdeľ si vopred text na odstavce, myšlienkové operácie.

5. Položiť správny prízvuk nie je vecou náhody, ale pochopenia. Veta je utvorená tak, že vyhrocuje myšlienku do jedného hlavného slova. Tieto hlavné slová vo vetách si dobre zapamätaj.

6. Pri čítaní zachovávaj melódiu reči. Tá spolu s prízvukom a striedaním tempa dáva vetám život, farbu a znelosť. Nezamieňaj melódiu reči za „nábožné“ pospevovanie.

7. Čiarka za slovom neznamená vždy pauzu, ani sa pred ňou vždy nedvíha hlas. Rozlišuj, kedy je potrebné ju  brať vážne, a kedy ju „nečítať“. Pri písaní sa riadime pravopisnými pravidlami o čiarkach. Pri čítaní sa riadime myšlienkovým spádom a prirodzeným tokom hovorenej reči.

8. Ak chceš čítať tak, ako sa naozaj hovorí, nechaj sa znamienkami ako dvojbodka a úvodzovky myšlienkovo viesť, nie zvukovo spútavať.

9. Hlas znie najlepšie, keď čítaš vo svojej prirodzenej polohe: preto ho neprepínaj, začni hlbšou polohou a tou tiež skonči. Nesnaž sa o „nábožný“ pátos, hovor prirodzene.

10. Nečítaj uponáhľane: vyslovuj zreteľne, – rob primerané pauzy, – dýchaj pokojne. Dopraj ľuďom, nech stačia sledovať Božie posolstvo, myšlienku za myšlienkou.

11. Než začneš čítať, a potom pred každým novým odstavcom sa pozri na ľudí. Nadviažeš spojenie a zvážiš účinok slová. Nečítaš pre seba, ale čítaš ľuďom, hovoríš k ním, a oko – je do duše okno.

12. Ľudia nepočúvajú iba ušami, ale i očami. Preto i tvoj vzhľad, oblečenie postoj a pohyby patria k tvojej službe. Choď pokojne, stoj pevne na obidvoch nohách, zaobchádzaj s lektorskou knihou úctivo.

13. Miluj čistotu a správnosť materčiny. Lektor v kostole je tiež mimovoľne učiteľom ľudí, ako sa má správne hovoriť. Dávaj si pozor na nárečie a slangové návyky.

14. S mikrofónom musíš zaobchádzať opatrne a jemne. Nauč sa, ako s ním manipulovať a ako do neho hovoriť.
Čítaj vo vzdialenosti 20 cm od mikrofónu, neschovávaj sa za ním.

(z knihy Patnáct pravidel pro lektory, autor Ladislav Simajchl)

A v tom ti, milý lektor, pomáhaj sám Boh. Amen.

Lektorovi sa dostáva vznešeného úradu: úlohou lektora je vytvárať svojím hlasom most medzi posvätným textom a srdcom-mysľou-dušou poslucháča. K tomuto hlasu lektora, resp. obsahu Božieho slova sa pripája Kristov hlas, ktorý sa dostáva svojím tajomným spôsobom do srdca-mysle-duše poslucháča. Všetky významy v texte môžu byť lektorom oznámené, kým zvuk rezonuje vo vzduchu. Je preto očividné, že všetko lektorovo úsilie musí byť zamerané na tlmočenie významu napísaného textu zvukom svojho vlastného hlasu. „Tvoriť zvuk“ Krista je ovocím mnohých životných skúseností. Dobré čítať je vyjadrením – výrazom celého lektorovho bytia: ako osoby, ako veriaceho, ako umelca a predovšetkým – spôsob lektorovho čítania úryvku je výrazom jeho milujúcej osobnosti.

Lektor potrebuje vieru

Lektor je svedkom jemu zjavenej pravdy, ktorú ohlasuje. Aby svedčil o pravde, lektor musí veriť, že úryvok, ktorý ohlasuje, zjavuje živú, života schopnú pravdu Božieho vzťahu ponajprv s lektorom, ako aj s komunitou, ktorej je ohlasovaná. Preto je to zjavenie ku a v komunite viery, komunite, kde sa číta nahlas. Ani Biblia, ani lekcionár nie sú súkromné listy od Boha, ktoré by mali byť čítané v nejakej tichej miestnosti domu. Biblia je napísaným dokumentom, ktorý sa má žiť s celou veriacou komunitou.

Pred prečítaním posvätného úryvku, ktorým sa má odovzdať plnosť pravdy, sa lektor musí rozhodnúť:
1. Aký je môj vzťah k úryvku?
2. Rezonuje to v mojom bytí a ja tak môžem svedčiť o jeho pravde?
3. Akceptujem to ako zjavenie Bohom?
4. Čo je cieľom zjavenia?

Odpoveď na tieto otázky vyžaduje aktívnu vieru zo strany lektora, vieru, ktorá spočíva v uvažovaní o čítaniach, ktoré bude ohlasovať. Bez lektorovho svedectva osobnej viery sú to obyčajné slová, ktoré nie sú výrazom viery, ktorá bude viesť k viere u poslucháčov.

Lektor je teda prvým poslucháčom Božieho slova. V biblickom jazyku slovo „počúvať“ ukrýva neobyčajnú hĺbku veci a predovšetkým to znamená otvoriť svoje srdce pravde a uskutočňovať ju vo svojom živote.

Pravdivé počúvanie Božieho slova vyžaduje autentické a existencionálne zaangažovanie celej osobnosti človeka, celého „ja“, odovzdanie sa Bohu. Ináč povedané – počúvanie Božieho slova spočíva v tom, že toto slovo sa stane centrom života tak, aby napĺňalo všetko myslenie a konanie človeka.

Lektor potrebuje rozumieť čítaniam

Ďalším elementom, ktorý spôsobí, že komunita bude počúvať posvätný úryvok, je osobné porozumenie čítania lektorom. Lektor potrebuje rozumieť, čo Boh zjavuje prostredníctvom ľudského autora úryvku a Písma. Prísť na význam úryvku znamená, že lektor potrebuje základné stotožnenie s úryvkom, ako on zapadá do celého zjavenia.

Lektor by mal zvlášť poznať:
1. zameranie úryvku,
2. kontext úryvku,
3. dôvod úryvku.

Všetky tieto základné exegetické prvky sú nevyhnutné, aby lektor rozumel, prečo je úryvok dôležitý pre duchovný život jeho poslucháčov. Lektor bude vedieť, prečo čítanie má hodnotu pre jeho poslucháčov, ak má hodnotu pre neho samého.

Ak prijmeme toto vyznanie za svoje, spozorujeme v našom pôsobení optimálnu zmenu: zapáli nás žiara interpretovaných myšlienok takou intenzitou, že sa staneme spoluhlásateľmi Božieho slova, že dokážeme vlastným rozochvením, svojimi tvorivými emóciami – touto zvláštnou silou – strhnúť všetkých, ktorým je toto Slovo určené.

Individualita osobnosti sa prejavuje v každej jej činnosti, teda i v postoji k interpretovanému textu, v spôsobe prípravy k jeho prednesu i vo výslednom vyznení sprostredkovaných myšlienok. Vďaka tomu využívajme správne výrazové prostriedky, ktorými zaujmeme pozornosť poslucháča – adresáta nášho úsilia porozumieť myšlienkam, ktoré sprostredkúvame. Preto je veľmi dôležité vystupovať pri komunikácii na verejnosti tak, aby to naše  osobité nebolo potláčané.

V prvej fáze prípravy čítania je dobré vyhľadať si komentár objasňujúci text. Jednoduchšie je o vysvetlenie podstaty textu, jeho významu, zámeru z neho vyplývajúceho, podtextov v ňom sa nachádzajúcich a často i o objasnenie historických či spoločenských reálií poprosiť kňaza.

Nezabúdajme, že lektor, ktorý vie, o čom číta, má najviac predpokladov vedieť i to, ako to má čítať a dokáže splniť svoju funkciu v rámci posvätnej liturgie.

 

Rady k výslovnosti niektorých slov:

• predložky „k, ku“ a „s, so“ sa v spojení so skloňovaným osobným zámenom vo výslovnosti nemenia (nesprávne je „z nim“, „zo mnou“ a „gu mne“!!!),
• rovnako však i „k oknu“, „s mojím bratom“ – kde spodobujeme a výslovnosť je – „g oknu“,  „z mojím bratom“),
• slová „tie“ a „kto“ ostávajú vo výslovnosti nezmenené,
• „sme“  vyslovujeme ako „zme“
• „takmer“ sa mení na „tagmer“
• „kvôli“ vyslovíme „guoli“
• „temer“ sa nemäkčí,
• cudzie slová, napr. „diskusia“, „prestíž“, nepodliehajú zákonitostiam slovenskej asimilácie,
• nezmäkčujeme cudzie slová – nesprávna výslovnosť v slove „ľiturgia“ – má znieť s tvrdým „l“.

Materiál spracovaný podľa knihy A. Tyrola – Kurz lektorov a žalmistov – Manuál pre duchovnú a odbornú formáciu, Katolícke biblické dielo Svit, 2007