Náuky pred krstom bývajú veľmi Živé. Vážnosť slov neraz preruší detský plač či zvuk malého autíčka. Do tejto idylky a radosti rodičov obyčajne vložím realistické slová, ktoré ich vyrušia

Citujem pritom libanonského básnika Chalíla Džibrána – jeho knihu Prorok, časť, ktorú venuje deťom. Džibrán píše: „Vaše deti nie sú vašimi deťmi. Prichádzajú cez vás, ale nie od vás, a hoci sú s vami, nikdy vám nepatria. Môžete im dať svoju lásku, ale nie svoje myšlienky, môžete vytvoriť domov pre ich telá, ale nie pre ich duše.“

Čoraz častejší fenomén

Priznám sa, že vždy pri týchto slovách pozorne sledujem reakcie rodičov. Tým, ktorí prežívajú neopísateľnú radosť z narodenia dieťaťa, akoby som v tom okamihu to dieťa bral. Málokedy prikýv­nu, skôr zvážnejú, alebo reagujú odmietavo. Napriek tejto skúsenosti si uvedomujeme, že slová libanonského básnika vyjadrujú pravdu. Tak či tak príde okamih, keď dieťa dozreje a opustí rodičov, aby mohlo začať žiť svoj život na vlastných nohách. Predsa však v posledných rokoch vnímame zaujímavý fenomén: akosi viac detí aj po skončení školy a dosiahnutí veku dospelosti, po nástupe do práce, zostáva žiť so svojimi rodičmi. S týmto faktom prichádza otázka: Ako majú nažívať rodičia s dospelými deťmi? Aké pravidlá platia pre 23- či 30-ročných, žijúcich v spoločnej domácnosti s rodičmi?

Písmo a katechizmus hovoria

Po odpoveď nemusíme chodiť ďaleko. Stačí otvoriť Sväté písmo a Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC). Tam sa dostaneme k pravdám a tradícii, ktoré nám prinášajú odpovede na naše otázky. „Úcta k rodičom spočíva vo vďačnosti voči tým, ktorí darovaním života, svojou láskou a prácou priviedli svoje deti na svet a umožnili im rásť vo veku, múd­rosti a milosti“ (KKC 2215). K tomu treba dodať slová Sirachovca: „Z celého srdca si cti otca a nezabúdaj na bolesti svojej matky. Pamätaj, že ti dali život. Ako im odplatíš, čo urobili pre teba?“ (porov. Sir 7, 29 – 30).
Úcta k rodičom, ako je to vyjadrené v katechizme, sa prejavuje pravou ochotou a poslušnosťou. To znamená: Kým dieťa žije v dome svojich rodičov, má poslúchnuť každú ich žiadosť, odôvodnenú svojím vlastným dobrom alebo dobrom celej rodiny. Poslušnosť voči rodičom prestáva osamos­tatnením sa (emancipáciou) detí, ale neprestáva úcta, ktorú musia mať k nim vždy (porov. KKC 2217). Takže aj keď deti vyrastú, majú si naďalej ctiť svojich rodičov. „Majú predchádzať ich želania, ochotne ich prosiť o radu a prijímať ich oprávnené napomenutia“ (KKC 2217). Tieto slová nás môžu viesť k myšlienke, že potom je ideálne od­sťahovať sa od rodičov čím ďalej, aby sme nemuseli aj po odchode z domu načúvať ich slovám a konfrontovať svoj život s ich predstavami či radami. Ani diaľka nás však nezbavuje zodpovednosti za rodičov. V katechizme ďalej čítame, že „podľa svojich možností majú (deti) poskytovať (rodičom) hmotnú a morálnu pomoc v rokoch staroby alebo v čase choroby, opus­tenosti a nú­dze“ (KKC 2218).
Príklad starostlivosti a citlivosti dieťaťa na rodiča nachádzame aj u samého Ježiša. On, vedomý si svojho odchodu (fyzického vzdialenia sa) z tohto sveta, zveruje svoju matku do ochrany a opatery jednému zo svojich učeníkov, ktorého, ako píše Sväté písmo, najviac miloval.

Omyly rodičov a dospelých detí

Písať o vzťahoch je ľahké, ale prežívať dobré vzťahy je umenie. Aj preto sa nám niekedy môže zdať, že napriek existencii jasných slov, skúseností, ktoré nám hovoria o spolužití dospelých detí a rodičov, predsa na vlastnej koži neraz zažívame niečo úplne iné. Kde je teda ten „kameň úrazu“, ktorý najviac sťažuje vzájomné spolužitie?
Možno sa tieto slová nebudú všetkým príjemne čítať, ale v prvom rade je za tým vedomý alebo nevedomý omyl dospelých – rodičov. Nemúd­ro si počínajú tí, ktorí z dospelého človeka robia dieťa. Pozrime sa na zopár chýb, ktorých sa najčastejšie dopúšťajú rodičia vo vzťahu k svojim deťom.

Omyl prvý: rodičia ako upratovací servis

Ťažko sa to počúva, keď sa nejedna mama potichu a v skrytosti sťažuje na svoje dospelé dieťa, ktoré necháva všetko na svojej mame. Mama uprace, ožehlí, pozbiera z izby špinavú bielizeň. A aj keď niekoľko ráz nahlas deklarovala, že to už viac za svoje dieťa robiť nebude, opak je pravda. Vraj jej to srdce nedovolí. A dieťa ostáva dieťaťom. Nezískava, žiaľ, návyky potrebné na spoločný život, ale neresti, ktoré v mnohých prípadoch vedú k nemožnosti manželského spolužitia. Áno, je ťažké pozerať sa na neporiadok v izbe svojho die­ťaťa. No dovolím si tvrdiť, že je oveľa ťažšie a bolestnejšie hľadieť na neporiadok, ktorý spôsobí tak ľahkovážne vedené dieťa vo svojom manželstve. Rodičia nemôžu byť servisnou službou. Rodičia musia byť živým príkladom. Príkladom, ktorý vedie k návykom života v domácnosti.

Omyl druhý: dieťa má peniaze iba pre seba

Inak povedané, neprispieva na spoločnú domácnosť. Rodičia často v snahe pomôcť svojmu dieťaťu neurčia žiadnu čiastku, s ktorou by dieťa vstupovalo do rodinného rozpočtu. Dospelé die­ťa tak získava mylnú skúsenosť, že všetko, čo je jeho, je len jeho. Platí však, že aj keď sú rodičia na tom finančne dobre, mali by svojmu dieťaťu určiť taxu, ktorú by zo svojej výplaty vyčlenilo na domácnosť. Dieťa sa tak učí správne rozdeľovať svoj zárobok, získava reálnejšiu predstavu o výdavkoch v rodine alebo len jednoducho spes­trí stravu, či prispeje na rekonštrukciu bývania. Múdro a radostne postupovali tí rodičia, ktorým sa podarilo príspevok detí odložiť a potom ešte aj s úrokom ho odovzdať dieťaťu ako svadobný dar. Tu je hodno spomenúť aj jednu životnú múd­rosť: „Nepýtaj sa ľudí, koľko zarobia, ale koľko usporia.“

Omyl tretí: citové vydieranie zo strany rodičov

Stáva sa, že rodič nepochopí, že dieťa mu je „prepožičané“ na istý čas a že veľkosť rodiča sa ukazuje práve vo chvíli, keď ho ako dar odovzdáva do manželstva či do služby Cirkvi. Akékoľvek prisvojovanie, naliehanie na neprirodzenú vďačnosť či lásku zo strany rodičov na dieťa je dôkazom nevyzretosti či nepochopenia úlohy rodiča. Dieťa sa nikdy nemôže stať cieľom. Aj dieťa je prostriedkom a nezaslúženým darom. Žiaľ, cirkevní právnici by o nevyzretosti rodičov asi vedeli veľa rozprávať. Koľkí takí rodičia sa „postarali“ o osobnostnú krízu, psychickú traumu či až rozpad manželstva svojho dieťaťa?
Nevychádzajú však všetky omyly len zo strany prístupu rodiča. Aj dospelé dieťa zvykne svojím spôsobom „priliať olej do ohňa“. Spome­niem aj tu mnou vnímané tri najčastejšie omyly.

Rodič ako sponzor

Ocko to zatiahne, mamka to vyplatí! Tieto postoje nehovoria o láske rodičov, ale o nechutnom „finančnom vydieraní“ detí. Žiaľ, tu platí, ako ľahko prišlo, tak ľahko odišlo. Hoci rodič „ľahko“ dáva, nevďačnosť dieťaťa či jeho samozrejmosť pri prijímaní musí byť jasným signálom pre rodi­ča, že niečo nie je v poriadku. No vynucovanie si dôkazov lásky rodičov cez ich finančné príspevky sa v dnešnom čase stalo akousi bežnou vecou, ale normálne to nie je. Zvlášť pri deťoch, ktoré postavili rodičov do roly súperov. Kto mi dá viac, ten ma viac ľúbi. To sa potom neraz presúva aj k porovnávaniu svokrovcov – ktorí viac dajú, tí viac prajú mladomanželom. Takéto prejavy však hovoria skôr o egoizme a bezcitnosti dieťaťa.

Dom ako hotelová izba

Druhým vedomým alebo nevedomým omylom detí je myslieť si, že dom rodičov je hotel. Môžem si prísť, kedy chcem, ako chcem, s kým chcem. Rodič však, ako ten, ktorý vlastní dom či byt, je povinný stanoviť domový poriadok. A dieťa, aj keď je dospelé a žije s rodičmi, má povinnosť ho dodržiavať. To, že sa niekto cíti dospelý, neznamená automaticky, že si môže robiť v dome rodičov, čo chce. A hoci je nádej, že ten byt či dom sa po istom čase dostane do jeho vlastníctva, nemôže si sám, už vopred, určovať pravidlá. Rodič má právo, ba povinnosť určiť, ako sa bude doma nažívať. Majiteľ domu je zodpovedný za to, čo sa v jeho dome deje.

Strata odvahy opustiť rodiča

Ťažko povedať, čo všetko vedie mladých k tomu, že ostávajú tak dlho s rodičmi. Niekto by naše myslenie posunul k sociálnym a ekonomickým problémom. Drahé byty, nestála práca, drahé hypotéky a úroky. Nedá sa to prehliadnuť. K tomu však treba pridať ešte aj čosi iné. Stratu odvahy, nedôveru, skúsenosť s nevernosťou, nereálne predstavy o štandarde, pohodlie poskytnuté rodičmi.
Opäť katechizmus: „Keď sa deti stanú dospelými, majú povinnosť a právo zvoliť si svoje povolanie a svoj životný stav“ (KKC 2230).
Nejde len o právo, ale aj povinnosť. Výsledkom dobrej výchovy je zrelý muž, zrelá žena, ktorí vedia, čo chcú, a vedia to aj dosiahnuť. Dobrý rodič vedie svoje dieťa k poznaniu, že na vrchol sa dostane, keď robí krok za krokom. Nič nespadne automaticky, nič neprichádza náhodne. Všetko je dôsledkom istého úsilia, alebo naopak, straty šance.
Prirovnal by som to k šachovej partii. Nie vždy rozhoduje o výsledku počet figúrok hráčov. Často o víťazovi rozhodne tempo hry či čas protihráčov.
Omylom mladého človeka je aj presvedčenie, že najprv musí mať byt, auto, financie na dovolenku, až potom môže opustiť rodičov či vstúpiť do manželstva. Pri pohľade na generáciu mojich rodičov (mám 34 rokov) si uvedomujem, že to, čo majú, je výsledkom ich spoločného snaženia, odvahy a aj čnosti skromnosti. Nechceli a nemali všetko hneď. Možno preto vedeli skĺbiť život v manželstve s osamostatnením sa od rodičov až po dosiahnutie dobier, ktoré požívajú.

Nie oddelenie, ale zmierenie

Žiada sa mi k tomu dodať slová Józefa Augustyna SJ, ktorý v Desatore zrelého rodičovstva píše: „Opustiť rodičov fyzicky aj emocionálne je nevyhnutnou podmienkou dobrého otcovstva a materstva. Toto opustenie sa však neuskutočňuje ,oddelením‘ od rodičov, ale prostredníctvom vnútorného zmie­renia sa s nimi. Odchod z rodičovského domu bez vnútorného zmierenia sa s matkou a otcom spôsobuje, že je to skôr útek ako odchod. Pre úplnú autonómiu voči rodičom je nevyhnutné oslobodiť sa od nich. Oslobodenie sa od rodičov má za následok, že žena a muž môžu na jednej strane využívať plnosť darov, ktoré od nich dostali, a na druhej strane sa postupne vymaňovať zo stereotypov, ktorými bola poznačená celá ich výchova.“
Pred pár dňami som viezol svojho brata na krakovské letisko. Už niekoľko rokov žije v zahraničí. A hoci sme sa neraz lúčili pred jeho odchodom, predsa toto posledné lúčenie bolo iné. Poznačila ho skutočnosť, že do lietadla nastupoval už ako ženatý muž so svojou manželkou. V tom okamihu ma ako brata naplnila radosť, že pokračuje v tom, čo sme u svojich rodičov a starých rodičov videli. Dobrá výchova a pravá láska rodičov k deťom sa ukazuje v láske, s akou žijú ich deti, a v odvahe niesť zodpovednosť nielen za seba, ale aj za iného človeka.

JOZEF KOZÁK