ŽIVÉ VYSIELANIEPodľa programu v oznamoch.

 Mať politickú moc neznamená nič iné, než môcť ovládať svojou vôľou iných ľudí. Ale kto z ľudí bude ochotný dobrovoľne podriadiť inému svoju vôľu, svoju slobodu, seba samého? Od samého počiatku vlastnil v spoločnosti politickú moc ten, kto bol silnejší, alebo za kým stála vojenská donucovacia sila. A tí ostatní nemali a ani nemajú príliš na výber. Násiliu nie je vôbec ľahké odporovať, najmä ak každý človek má svoj vlastný prah bolestivosti, ktorý ak sa prekročí, dokáže človeka zlomiť. Mučeníci nie sú každodenným Božím darom. „Ľudia nič neobdivujú tak, ako silu a k ničomu nemajú menšiu úctu, než k vojenskej slabosti“ (T.  L. Knutsen, Dějiny teorie mezinárodních vztahů, str. 265).  V súčasnej demokracii okrem vojenskej sily významnú donucovaciu úlohu zohrávajú informačné technológie a nezriedka sa vlastnenie informácie stáva nástrojom zisku či ovládania (vydierania) iných (porov. K. Koch, Konfrontace nebo dialog, str. 36).

Demokratické antické Grécko?

Na druhej strane sú systémy správy spoločnosti vyjadrením túžby ľudí zabezpečiť určitý, niekedy hoci aj minimálny, priestor slobody pre človeka, imúnny od politickej moci. Kolískou demokracie ako vlády ľudu je antické Grécko. Ale antickí grécki filozofi nemali jednoznačný a vždy kladný postoj k demokracii. Napríklad „Sokrates prechovával viac sympatii k aristokracii. Považoval  za absurdné spočítavať hlasy a hľadať väčšinu, akoby bola dôkazom rozumu a ešte absurdnejšie je dávať rovnakú váhu múdrym a iracionálnym… veď nezratúvame kapustné hlávky!“ (A. Krsková, Dejiny politickej a právnej filozofie, str. 29). Podobne uvažoval aj Platón, ktorý povedal, že „ak sa praví filozofi neujmú politickej moci alebo ak sa nejakým božským riadením politici nestanú filozofmi, dovtedy nebude v ľudskom pokolení koniec biedam“ (A. Krsková, Dejiny politickej a právnej filozofie, str. 41). V Aténach založil svoju slávnu Akadémiu na výchovu politických lídrov, ktorá je predmetom obdivu napr. dvoch presvedčených  demokratov, jak českého filozofa a politika Daniela Kroupu, ako aj slovenského politika Jána Čarnogurského. Akadémia v Aténach existovala takmer 900 rokov a zanikla až v roku 529 ediktom cisára Justiniána a približne v tom istom čase sv. Benedikt začal po Európe zakladať kláštory benediktínov (porov. J. Pieper, Scholastika, str. 16-17).

Rímsky experiment

Rimania vytvorili kombinovaný systém vlády v spoločnosti. Spoločnosti vládli dvaja konzuli (z lat. consulere – radiť sa), čo bolamonarchistická zložka (konzuli vždy patrili k nobiles, k šľachte, boli z radov patricijov). Potom mali Senát (z lat. senex – muž úctyhodného veku, rada starších, múdrych), ktorý reprezentoval aristokratickú zložku vlády. Senátorom sa opäť mohol stať iba patricij, člen šľachty). A napokon plebejci (plebs – ľud) si volil tribúnov, ktorí mali právo veta. Títo volení zástupcovia boli demokratickou zložkou správy štátu (porov. A. Krsková, Dejiny politickej a právnej filozofie, str. 86). Ak dejiny Rímskeho impéria značne zjednodušíme, dá sa povedať, že to bol v zásade úspešný politický systém aj z hľadiska svojej trvácnosti, ktorú preveril čas dejín. Rím bol založený v roku 753 pred Kristom (Rebro-Blaho, Rímske právo, str. 11) a Východná časť Rímskej ríše (Carihrad) padol pod vojenským tlakom Osmanskej ríše v roku 1453 a Západná časť až po vystúpení Martina Luthera v Nemecku v roku 1517 a nástupe národných štátov (porov. J. Špirko, Cirkevné dejiny, 2. zväzok, str. 37 a str. 109). Skrátka, je to približne doba dvetisíc rokov trvania, ktoré aj keď nebolo bez turbulencií, ale obstálo. Keď to prirovnáme napr. k trvaniu ruského komunistického impéria, ktoré trvalo cca. 70 rokov, je tu vidieť značný nepomer.

Súčasná demokracia v zjednodušenom podaní

V našom európskom priestore je vžitá demokracia. Všeobecne sa uznáva, že „nie je to síce ideálny systém, ale nič lepšie sme nevymysleli“. Výrok sa pripisuje Wilstonovi Churchilovi, ale opakujú to po ňom mnohí. „Ešte stále verím, že demokracia ako spôsob, ktorým vedieme svoje verejné záležitosti, má zmysel, a preto pôjdem voliť“, povedal dirigent Anton Popovič v roku 2002 (P. Demeš,My rozhodneme. 333 dobrých dôvodov, prečo ísť voliť, str. 25). Predsa však diskusie o vylepšení demokracie neprestávajú. „Napätie medzi rozumom a vôľou sprevádza teóriu a prax novovekej demokracie od jej počiatkov. Úsilie o neutralizáciu tohto napätia našlo svoje uplatnenie napríklad v bikameralizme… a od druhej polovice minulého storočia sa ako jeden z kľúčových nástrojov korekcie vôle rozumom stáva súdna kontrola ústavnosti… jej účelom je dozerať, aby vôľa, ktorá vládne bola rozumnou vôľou“ (R. Procházka,Dobrá vôľa, spravodlivý rozum, str. 11). Na pôde našich západných susedov prebieha diskusia na túto tému, stačí si prečítať polemické a kritické úvahy o ústavnej demokracii (napr. J. Přibáň, P. Hollander a spol., Právo a spravodlivosť). Už to teda nie je len zápas medzi rozumom a vedou, ktorý aj naďalej pretrváva, ale aj zápas medzi rozumom a vôľou, resp. zápas, aby ľudstvu nevládla bezbrehá sloboda, ale vôľa vymedzená rozumom a tu do hry opäť vstupuje pravda (k téme rozumu a viery porov. J. Pieper,Scholastika).

Hierarchický systém Katolíckej cirkvi

V Katolíckej cirkvi nejestvuje monarchia, ani aristokracia, ani demokracia. V Cirkvi platí hierarchický systém (od gr. hieros – posvätný, svätý). Aj v však Cirkvi platí: mať moc znamená spravovať iných úkonom „svojej“ vôle! Nositeľom tejto moci sú tí, ktorí prijali vysviacku a majú účasť na služobnom kňazstve (porov. kán. 129, § 1 CIC). Ostatní na moci spolupracujú (kán. 129, § 2). Preto v Cirkvi platí zásada, že moc nepatrí ľudu, ale Kristovi, ktorý svojim vykupiteľským dielom ľudí vykúpil. Výstižne to vyjadril pápež Benedikt XVI. v príhovore na generálnej audiencii v stredu 27.2.2013, keď povedal iba deň pred svojou rezignáciou na úrad najvyššieho pastiera Cirkvi, že „Cirkev (rozumej: spoločenstvo Kristových nasledovníkov) nie je vaša, nie je moja, ale Kristova“. Preto ak má byť v Cirkvi nejaká vôľa záväzná, tak určite je to Kristova vôľa!

Konať „v osobe Krista“

V Cirkvi sa zdôrazňujú tri úlohy Krista a teda aj Cirkvi: riadiť a spravovať, vyučovať a posväcovať Boží ľud. Každej z týchto troch úloh (lat. munus) zodpovedá moc (lat. potestas). Kto dostáva v Cirkvi úlohu spravovať, dostáva s touto úlohou aj moc spravovať. A má to robiť v mene Krista a Cirkvi! A opäť to bol pápež Benedikt XVI., ktorý pridal v roku 2009 do predpisu kán. 1009 aj tretí paragraf, kde uvádza, že „biskupi a kňazi konajú v osobe Krista“ (lat. in persona Christi). Veľmi výstižne to možno pozorovať pri premenení vo svätej omši, keď kňaz vezme do rúk chlieb a hovorí: „toto je moje telo…“ Je to telo kňaza? Nie, je to Kristovo telo, čo aj výslovne kňaz povie pri rozdávaní svätého prijímania veriacim: „Telo Kristovo“. Jasné, kňaz tu koná „v osobe Krista“. Keď koná v súlade s dogmaticko-liturgickými predpismi, koná v osobe Krista a Cirkvi, ak by konal v zásadných veciach v rozpore s  nimi, nekonal by v osobe Krista, ale konal by svojvoľne. Podobne je to pri vykonávaní moci vyučovania: musí ohlasovať náuku Krista a  Cirkvi, aby konal v osobe Krista a Cirkvi. A taktiež, keď vykonáva moc správy a riadenia, musí konať v súlade so zákonmi Cirkvi, lebo v opačnom prípade koná svojvoľne a nie „in persona Christi“. Preto všetci, ktorí vykonávajú v Katolíckej cirkvi moc a zaväzujú svojou vôľou iných, vždy musia reflektovať a konfrontovať svoje rozhodnutia, či ich konajú alebo nekonajú „in persona Christi“, resp. do akej miery ich rozhodnutia sú alebo nie sú Kristovými a sledujú Kristove ciele a záujmy, čo je „spása nesmrteľných duší“ (kán. 1752).

 Zástupca Boha na zemi

Pápež (podľa II. vatikánskeho koncilu aj biskup) je nositeľom titulu „Kristov vikár“, čo vlastne znamená, že je zástupcom Boha na zemi (Inocent III. v roku 1215). Mnohí to dnes považujú za bezprecedentnú opovážlivosť. Na jednej strane len ťažko možno odmietnuť, že ide o veľmi smelé pomenovanie. Na druhej strane, zástupca je vždy iba zástupca (Benedikt XVI.: „Cirkev nie je vaša, nie je moja, ale Kristova“). Zástupca nikdy nie je konečnou autoritou, ale má nad sebou vyššiu autoritu, tú, ktorú zastupuje. Dejiny nás učia, že sekulárni panovníci, napr. Stalin, ale aj niektorí demokraticky zvolení panovníci (napr. Hitler) sa považovali za bohov a rozhodovali o živote a smrti miliónov ľudí. Profesorka Krsková píše, že „tam, kde je slabý jedinec, stáva sa silným štát“ (A. Krsková,Dejiny politickej a právnej filozofie, str. 498) a niekedy až do takej miery, že jeho predstavitelia samých seba začnú považovať za „nových bohov“ (A. Krsková, Dejiny politickej a právnej filozofie,, str. 589). Avšak pápež, biskup, kňaz nikdy nie je vlastníkom nijakého kresťana, ani jeho bohom, ale jeho bratom a pastierom, ktorého spravuje, vyučuje a posväcuje „v osobe Krista“ a z poverenia Cirkvi a pre ich večnú spásu.

Záver

A preto aj napriek tomu, že určitá miera ľudskej vôle vždy vstupuje aj do vykonávania cirkevnej hierarchickej moci a vždy tu existuje aj pokušenie z moci, tento systém sa ukazuje ako správny a primeraný úlohám a potrebám veriacich. A pre veriacich možno dodať, že tento systém v Cirkvi existuje z Božieho ustanovenia (porov. kán. 129 CIC). A to sú dôvody, že na tento systém nemožno hľadieť s dešpektom, ale s úctou a nádejou, jak z pozemského aspektu, tak aj z aspektu večnosti. Tak, ako hľadíme na Krista a v neho vkladáme svoje nádeje, tuzemské i nebeské, časné o večné.

 

Použitá literatúra:

  • DEMEŠ, P. My rozhodnene. 333 dobrách dôvodov, prečo ísť voliť, Bratislava, IVO, 2002.
  • J. PŘIBÁŇ, P. HOLLÄNDER a spol. Právo a spravodlivosť, Praha, 2011.
  • KNUTSEN, T. L. Dějiny teorie mezinárodních vztahů. Brno, Centrum strategických studií, 2005.
  • Kódex kánonického práva, Trnava, SSV, 2001.
  • KOCH, K. Konfrontace nebo dialog? Palčivé otázky dneška a křesťanská víra, Praha, Vyšehrad, 2000.
  • KRSKOVÁ, A. Dejiny politickej a právnej filozofie, Bratislava, IURA EDITION, 2011.
  • PIEPER, J. Scholastika, Praha, Vyšehrad, 1994.
  • PROCHÁZKA, R. Dobrá vôľa, spravodlivý rozum, Bratislava, Kaligram, 2005.
  • REBRO, K., BLAHO P. Rímske právo, Bratislava, IURA EDITION, 2003.
  • ŠPIRKO, J. Cirkevné dejiny, 2. zväzok, Martin, 1943.