Ako má vyzerať zdravá kresťanská rodina a ako sa prejavuje tá chorá? O tom, že mladí túžia po zmysle života, po pravde i cesta a pritom Ježiš je Cesta i Pravda, no našim štýlom im vieru znechutíme. O rodinách, ich problémoch a kríze rodiny hovorí cesta+ s diakonom a psychiatrom Maxom Kašparů (63).

 Začnime od základov. Kedy je rodina zdravá?

Organizmus rodiny môžeme prirovnať k ľudskému organizmu, v ktorom všetko so všetkým súvisí. Ak je chorý jeden orgán tela, trpia tým i tie ostatné. Ak sú zasiahnuté životne dôležité orgány - srdce a mozog - organizmus zahynie a rozpadne sa. V porovnaní s rodinou sú týmito životne dôležitými orgánmi matka a otec. Rodina najprv zlyháva a nakoniec sa rozpadne.

Kedy môžeme povedať, že rodina je kresťanská?

Túto otázku si sám kladiem už mnoho rokov. A čím viac spoznávam rodiny, ktoré sa sami prezentujú ako kresťanské, tým ťažšie nachádzam odpoveď. Od tých nekresťanských sa líšia tým, že mali cirkevný sobáš, na Štedrý večer sa pomodlia a potom idú na polnočnú. Nič viac. Tie viac kresťanské rodiny dali pokrstiť deti a tie najkresťanskejšie ich ešte donútili k birmovaniu.

Museli to však stihnúť do osemnástich rokov, pretože potom by to už  ich deti odmietli.

Poznáte aj choré kresťanské rodiny?

Áno a nie je ich málo.

Vyznieva to veľmi pesimisticky. Poznáte aj svetlé výnimky?

Výnimky áno.

Nazvať sa kresťanskou rodinou môže každý. Poznáte vo vašom okolí takéto opravdivé rodiny?

Nikto nie je dokonalý a nič nie je dokonalé. Neexistuje teda ani dokonalá ideálne kresťanská rodina. Problémy sú tiež napríklad i v rodinách protestantských duchovných. Dobré kresťanské rodiny však existujú a vyznačujú sa živou a zdravou vierou, zmyslom pre radosť a schopnosťou milovať a odpúšťať.

ODPORÚČAM NÁVRAT K OBYČAJNEJ ĽUDSKEJ SLUŠNOSTI

Mnohí hovoria, že z našich kresťanských rodín sa stráca Boh. Modlitba sa zúžila na tú pred jedlom. Čím to je?

Ak mám byť úprimný, musím povedať niečo, čo spôsobí, že tento rozhovor neuzrie svetlo katolíckeho sveta, pretože Cirkev je veľmi citlivá na kritiku z vlastných radov. Cirkev je rodina sui generis (svojho rodu, lat.). Pojem živého Boha sa vytráca nielen z našich rodín, ale i všeobecne z Cirkvi. Je nahradený formalizmom, obradníctvom, hľadaním tzv. nových pastoračných ciest, niekedy až násilne zavedenými modernistickými prvkami do liturgie. Predovšetkým ale na jednej strane nekritickou láskavosťou a na druhej strane neláskavou kritickosťou. Cirkev hľadá na jednej strane prostredníctvom ekumenizmu jednotu s inými cirkvami a na druhej strane sa rozbíja jednota medzi duchovnými vo vnútri vlastnej Cirkvi. A všetci sa tvárime ekumenicky navonok a spokojne dovnútra. To už nie je o hlbokom duchovnom živote, ale o povrchnom divadielku pred Božou tvárou.

Môže byť absencia tohto života viery v novej generácii dôsledkom toho, že mladí sú znechutení z Cirkvi a odmietajú chodiť do kostola?

Isto, že môže. A tiež je. Ak mladý človek, ktorý je citlivý na pretvárku a nepoctivosť v prirodzenej rovine života, zistí, že sa to deje i v rovine nadprirodzeného života, hľadá pravdu inde a z Cirkvi odchádza.

Dá sa nejako vyliečiť táto znechutenosť mladých, ktorí sú nútení žiť kresťansky?

Zásadné ich nenútiť. Na mnohých miestach v evanjeliách Ježiš hovorí: "Ak chceš, ..." Vezmime si to ako vzor. Dnešní mladí ľudia hľadajú zmysel života a Ježiš ho ponúka. Hľadajúc cestu, hľadajú pravdu. A Ježiš je Cesta i Pravda. Prečo teda nútiť do niečoho, po čom je odbyt? Bohužiaľ, štýl a obsah života mnohých katolíkov je príčinou toho, že mladý človek nechce dopadnúť rovnako a preto chápe väzbu na kostol ako príčinu ľudského čudáctva.

Ako sa dá dobre pripraviť na zdravú rodinu?

Nemám rád zjednodušovanie zásadných vecí. A príprava na založenie zdravej rodiny jednoduchá nie je. Napriek tomu by som dve, i keď malé riešenia, mal. Odolávať mentalite doby, ktorá si až chorobne zamilovala povrchnosť. Povrchné záujmy, povrchné vzdelanie, povrchnú zábavu, povrchné vzťahy, povrchnú vieru v "niečo". Je nutné urobiť opak a ísť vo všetkých spomínaných veciach do hĺbky. I to je Ježišova výzva. A za druhé, doporučoval by som návrat k obyčajnej ľudskej slušnosti.

Kedy začať?

Pastorálna teológia učí, že pri príprave na manželstvo existujú tri stupne. Príprava vzdialená, blízka a bezprostredná. Vzdialenou sa rozumie príprava v rodine, kde dieťa žije.  Musí vidieť súlad medzi rodičmi, pracovnú činnosť otca i matky, vzťahy ku starým rodičom a súčasne musí prebiehať kontinuálna príprava vo farnosti. Blízka príprava sa týka doby ich dospievania a bezprostredná je vyhradená snúbencom. Toľko k teórii. Prax je iná. Mnoho detí doma nevidí práve pozitívne vzory, mnohé farnosti nemajú v tomto smere čo ponúknuť a masmédiá ponúkajú vzory, ktoré sú negatívne a nekresťanské. To, že pribúda detí, ktoré sú týrané, zneužívané a zranené, súvisí s postupným tvrdnutím ľudských sŕdc.

NEMÁME ČAS NA SEBA, AKO HO NÁJSŤ NA DRUHÝCH?

Čím všetkým dnes rodina trpí?

Rodina ako inštitúcia je v kríze a myslím, že u nás v Čechách a tiež v západnom svete, aj v rozklade. Namiesto klasického typu rodiny, ktorú tvorí muž a žena, nastupujú ľudia žijúci "singl", homosexuálne dvojice, dvojice v konkubináte a bezdetné plánovane páry.  Všeobecne medzi ľuďmi viazne komunikácia, životný štýl spôsobil, že ľudia nemajú čas ani sami na seba. Kde by potom vzali čas na druhého a deti? Ľudia trpia tým, že sa nevedia ustáliť, neistotou, obavami z budúcnosti, citovou ľahostajnosťou, nedostatkom vzájomnej lásky a tak to všetko hľadajú v alkohole, drogách alebo sexuálnej promiskuite.

Veriacim sa dáva za vzor svätá rodina - Jozef, Mária, Ježiško. V čom môžu byť pre nás vzorom aj po 2000 rokoch?

Najmä v tom, že muž má v rodine plniť rolu muža a žena rolu ženy. Bohužiaľ, na jednej strane máme čoraz viac zoženštených mužov a na druhej strane čoraz viac žien, ktoré preberajú mužské správanie. Svätý Jozef bol, ako to o ňom málo vieme, predovšetkým muž, ochranca i ten, čo sprevádzal rodinu. To sa u dnešných mužov pomaly stráca. Panna Mária bola žena všetkých pozitívnych vlastností. Dokázala stáť v pozadí a slúžiť. Materstvo nechápala ako bremeno, ale ako úlohu. I to je dnes vzácny jav.

Pápež František mnoho razy zdôrazňuje, že v rodine sa zabúda na slová: prosím, ďakujem a prepáč. Sú naozaj také dôležité?

Súhlasím s ním. Spomínam si na jeden prípad z ordinácie. Telefonoval mi istý muž a chcel sa objednať. Do telefónu sa nepredstavil, nepoprosil, nepoďakoval, nerozlúčil sa. Keď sa dostavil aj so svojou ženou, pri vstupe do ordinácie nepozdravil ani jeden z nich, nepredstavili sa. Prišli so sexuálnymi problémami. Boli nezadaní, žili v konkubináte. Na moju otázku, prečo idú za mnou cez celú republiku, odpovedali, že sú veriaci katolíci.

Pápež tiež hovorí o dnešnej kultúre provizória. Manželia ostanú spolu provizórne dovtedy, pokiaľ cítia lásku.

Moderný človek nemá rád slovo "navždy". Vidím to u rozvádzajúcich sa manželov a mladých kňazov a rehoľníkov, ktorí odchádzajú z kňazskej služby. Pokiaľ ma manželka baví, pokiaľ je nová, svieža, neopozeraná, tak by to ešte išlo. Ak ma baviť prestane, odchádzam. "Rozumný" dôvod sa vždy nájde a deti to raz isto pochopia. Keď už dôstojného pána nebaví sedieť v spovednici, deň čo deň opakovať pri oltári v kostole rovnaké texty a dívať sa do rovnakých tvárí ovečiek, odchádza. Dôvod sa opäť nájde a Cirkev by to mala pochopiť.

Stretávate sa s takýmito ľuďmi?

Stretávam, ale nemôžem im nič povedať. Na ich protiargumenty nestačím. Život je však o stereotype. Učiteľ učí celý život deň čo deň rovnakú násobilku, zubár deň čo deň pozerá ľuďom do úst, matka deň čo deň varí, perie, upratuje... Múdre slová hovoria o tom, aby sme nehľadali to, čo sa nám páči, ale našli zaľúbenie v tom, čo robíme.

PSYCHOPAT NIE JE SCHOPNÝ NIESŤ MANŽELSKÚ A RODIČOVSKÚ ZODPOVEDNOSŤ

Dieťa na svoj rozvoj potrebuje prostredie lásky. Nie je takýchto rodín stále menej a menej?

Keby len lásky. Potrebuje i prostredie pokoja, empatie, akceptovania, autentickosti...

Vytratila sa z našich rodín aj úcta?

Bohužiaľ áno. Vytratila sa hanba, zbúrali sa tabu. Všetko je možné, všetko sa smie. Potom sa nesmieme diviť, čo sa deje.

Prečo toto všetko chýba v našej spoločnosti?

Nepovažujeme to za potrebné. Na morálne diery sa lepí technická záplata.

Tragické je pri niektorých (nielen) kresťanských rodinách, ak je ich život dvojtvárny. Otec miništruje, rozdáva svätá prijímanie a doma je násilný a agresívny. Ľudia ho však považujú za vzorného kresťana a jeho manželke neveria.

Na týchto miništrantov, lektorov a akolytov doplatilo už mnoho mladých žien. Takýchto "kostolných služobníčkov" je mnoho. Ide v podstate o psychopatov, o jedincov, ktorí majú poruchu osobnosti. Tá je, žiaľ, neliečiteľná. Ženy, ktoré sú týrané takýmito jedincami, by mali z manželstva odísť. Vo svojom vlastnom záujem i v záujme detí. Nejde o sebecké dôvody, ale ich manželstvo, ak by bolo uzavreté i pred samotným pápežom v Ríme, je od samého začiatku neplatné. Psychopat nie je schopný niesť manželskú a rodičovskú zodpovednosť. Napríklad v Pravoslávnej cirkvi existuje v takýchto prípadoch pojem "duchovná smrť". Znamená to, že manžel síce žije, ale je duchovne mŕtvy. Mŕtvy i napriek tomu, že každú nedeľu v chráme zapaľuje i zhasína sviečky.

Významným problémom je, že rodičia nemajú čas na svoje deti. Nezaujímajú sa o ich svet, svedomie si zaplátajú veľkými peniazmi a štedrým vreckovým. Môže to tieto deti v budúcnosti ovplyvniť?

V prvom rade ich to ovplyvní v súčasnom čase, keď deti berú materiálnu náhradu za neprejavený cit. Naučí sa to, bohužiaľ. A potom to má vplyv aj na ich konanie v budúcnosti. Veľmi často konajú tzv. cez "kopirák". Konajú ako ich rodičia, nič iného totiž nepoznali a televízne kanály ich inému nenaučia.

BEZ MOJEJ RODINY BY SOM NEBOL TÝM, ČÍM SOM

Hovorí sa, že správanie v rodine ovplyvňuje to, z akých rodín sme vyšli. Je vôbec možné vytvoriť zdravú rodinu, ak obaja manželia vyšli z chorých rodín? Ovplyvní to tieto rodiny?

Ovplyvní a dosť podstatne. Napriek tomu je však možné vytvoriť slušne fungujúce vzťahy. Vyžaduje si to z oboch strán veľkú prácu, viac na sebe samom, než na tom druhom. Poznám takéto prípady.

Tieto zranenia sa tiahnu z generácie na generáciu a často je to akoby nezastaviteľný kolotoč.

Na prvý pohľad to tak môže vyzerať. Každý človek si však za svoje správanie zodpovedá sám. Odvolávať sa na zdedené vlastnosti a rodinnú záťaž je veľký a nepravdivý alibizmus. Tým si dovoľujem vysloviť svoju silnú kritiku na adresu tzv. rodinných koreňov.

Prečo?

Tento experiment sa neukázal ako dobrý.

Katechizmus hovorí o tom, že rodina je domáca Cirkev a má v Cirkvi osobitné postavenie. Vnímate to tak?

Ja osobne to tak vnímam. Ide o to, či to žijú aj ostatní a či to vníma rovnako aj farnosť a samotní ľudia.

Rodina dnes je v kríze. Dá sa s tým niečo robiť?

Je v kríze, pretože sú v kríze aj tisícročné osvedčené kresťanské hodnoty. Ak sa k ním nevrátime, nemáme šancu sa spamätať.

Ako sa môže konkrétna rodina v každodennom živote navrátiť k týmto hodnotám?

Ak Cirkev prestane konečne experimentova s tzv. hľadaním "nových pastoračných ciest" a pomôže rodinám navrátiť sa na hlbinu. Bude to paradox našej viery. Cesta späť bude smerovať dopredu.

Aké hodnoty ste sa snažili odovzdať vašej rodine?

Na to by museli odpovedať moja manželka a moje deti.

Za čo je vďačný svojej rodine Max Kašparú?

Som vďačný za všetky pozitívne hodnoty, ktoré mi moji najbližší vytvorili pod strechou nášho domu. Bez nich by som nebol tým, kým som a možno by som nebol vôbec.