V r. 1938, keď sa mračná sťahovali nad Európou pred nemeckým nacizmom, na viedenskej arbitráži hitlerovskí mocipáni s maďarskými hortijovcami vypracovali plán, podľa ktorého celé južne Slovensko malo pripadnúť Maďarom. Sobrance s okolím nemali do tejto zóny patriť, ale grófka Staraiová, ktorá mala kaštieľ v Remetských Hámroch, aby mala prístup k svojmu letnému sídlu si to u maďarskej vlády vydupala a tak Sobrance aj s okolím pripadli pod Maďarov.

Maďarské ministerstvo dalo súhlas k zriadeniu samostatnej farnosti. Za farskú budovu slúžil blízky dom, ktorý bol predtým pravdepodobne istého žida, právnika, ktorý tam mal poradňu. Býval v Užhorode a do Sobraniec prichádzal, iba niektoré dni v týždni. Do farnosti pripadli aj filiálky: Baškovce, Horňa, Bunkovce, Ostrov, Nižná Rybnica, Porostov, Komárovce a Blatná Polianka. Kedy tu bol vystavaný prvý kostol, ťažko povedať. Dosť možné, že v polovici 14. stor. najprv bol asi drevený a neskôr prebudovaný z kameňa bol vystavaný hneď za mostom na ľavej strane smerom na Tibavu. V roku 1968 starý pán Lešo už dávno mŕtvy ma priviedol na miesto, kde stál tento kostol a kde sa ešte nachádzali základy nejakej kamennej stavby, hovoril mi že tento kostol spravovali nejakí bieli mnísi.

Ďalší kostol bol postavený roku 1870. Bol to dosť veľký a na tu dobu veľmi pekný kostol. Keď v jeseni 1944 prechádzal front a červena armáda tiahla po ceste od Užhorodu, Nemci vytiahli na vežu guľomety a začali po nich strieľať. Títo paľbu opätovali z mínometov a tak narušili statiku kostola. Veriaci sa uchýlili do jednej prázdnej, najstaršej prízemnej budovy, v ktorej býval svojho času pravdepodobne správca pánskych pozemkov. Táto stará budova bola narýchlo upravená na dočasné užívanie za bohoslužobným účelom. Čas svedčil o opaku. Trvalo to 26 rokov, čo sa veriaci tlačili v tomto nedôstojnom bohoslužobnom príbytku. Prečo tak dlho čakali na nový kostol?
Nie preto, že nemali záujem dať sa do práce. Prvej chyby sa dopustili, že prepásli čas dvojročného plánu po vojne, ktorý bol určený vládou zbúrané domy a budovy zrenovovať. Asi sa dohadovali, či poškodený kostol, zrenovovať alebo postaviť od základov nový. Druha príčina bola, že okresným predsedom mesta Sobraniec v 50-tých rokoch sa stal "Rusín", silný straník, ktorý sa vedel iba podpísať. A každá žiadosť o stavbu kostola musela prejsť cez jeho ruky a tento každú žiadosť hodil do koša s poznámkou: "Treba stavať ošíparne pre prasatá a nie kostol." Keď bol okres zrušený a administratíva prešla do Michaloviec, vtedajší pán farár nemal chuť púšťať sa do stavania kostola. Roky utekali a nebol čas a ani sa nenašiel kňaz, ktorý by sa podujal, ako obetný baránok na vystavanie nového kostola a farskej budovy.

Pán kapitulný vikár Onderko, ktorý spravoval diecézu sa viackrát na kňazských rekolekciách vyslovil: "Sobrance sú boľavým vredom na mojom tele." V roku 1967 pri jednej podobnej príležitosti oslovil ma medzi štyrmi očami: "Máš už skúsenosti s budovaním v Sennom, pôjdeš do Sobraniec." Tu sa začala moja krížová cesta, ktorú neľutujem. Dekrét som dostal s nastúpením od 1. júla 1967. Necelé tri mesiace som dochádzal autom zo Senného, lebo môj predchodca sa z vysťahovaním z fary neponáhľal.
Keď som sa nasťahoval, asi po mesiaci začali veriaci šomrať: "Jak to, že máme nového, mladého farára a so stavbou nového kostola sa nič nedeje!" Mysleli si, že dostali kúzelníka, ktorý povie "hókus - pókus", udrie čarovným prútikom a kostol bude postavený.

Začiatkom októbra išiel som za p. vikárom do Košíc a povedal som mu o situácii vo farnosti. On mi povedal, aby som pripravil veriacich, že na druhú adventnú nedeľu príde posvätiť základný kameň. Nebol to najlepší termín. Bol prízemný mráz. Napriek tomu sa zhromaždilo mnoho veriacich aj zo susedných farnosti okolo 3 tisíc. Obsadili celé okolie kaplnky. Začiatok slávnosti bol vyhlásený na 9:30. Čakali sme 15 minút. Nič. V druhých 15 minút začali byť ľudia nervózni a ešte viac ja a so mnou štyria susední kňazi. Jeden z kurátorov odbehol na poštu a priniesol telegram: "Kameň požehnajte sám, som nemocný." Zaúradovalo ŠTB! Bola to pre mňa bomba. Veľa ľudí odišlo preč. Hovorilo sa o mne, že som podvodník. Predsa aj to zlo prinieslo svoje dobré ovocie. Do zvončekov sa nazbieralo okolo 140 tisíc Kčs.

Ďalší problém! Projekt mal byť urobený podľa stavebného pozemku. Boli dve alternatívy. Vystavať kostol na starom pozemku, mimo centra alebo na novom v blízkosti autobusovej stanice, za kaplnkou. Veriaci sa rozdelili jedni boli za starý, druhí za nový pozemok. Musel som dať po sv. omši hlasovať. Viacerí boli za nový. Teraz ho bolo treba vyvlastniť. Prvé kroky boli vybaviť papiere na Geodézii. Nanešťastie tá bola v Sobranciach a vedúci Geodézie bol za starý pozemok. 27-krát som bol na geodézii. 7-krát na štátnom notárstve v Michalovciach. A to bol iba začiatok tohto všetkého. Až teraz som mohol dať urobiť architektonický návrh stavby. S tým som nemal problém. Urobil ho Ing. arch. Pavol Merjavý, rodák z Humenného, s ktorým som sa poznal z gymnázia. Pracoval na krajskom ústave v Košiciach. Podľa tohto návrhu vypracoval p. Ing. Ján Lešo so svojím spolupracovníkom projekt na stavbu nového kostola a fary. Horšie to bolo s ideovým povolením. 17-krát som v tejto veci navštívil krajského tajomníka. Aj tento mi bol známy z gymnázia. Vyhováral sa na všetky možné i nemožné veci. Priznal sa mi, že proti stavbe kostola sú niektorí členovia KSS na okrese. Aj na okrese v Michalovciach som v tejto veci bol 11-krát.

O radu a o žobranie peňazí som bol 15-krát. Vďaka Dubčekovi - odmäku, ktorý nastal - ideové povolenie som dostal v apríli a za niekoľko dní po ňom aj stavebné povolenie na Mestskom úrade v Sobranciach. Takže s výkopom základov sme slávnostne začali v deň štátneho sviatku 9. mája 1968. Farská budova nebola plánovaná s kostolom. Bez akejkoľvek konzultácie poprosil som architekta, aby ju pojal do návrhu a to tak, že bude spojená s kostolom. Keď som návrh ukázal na biskupstve veľmi ho pochvaľovali. Stará fara sa predala za 90 tisíc.

Ako postupovali práce pri výstavbe?

Najprv sme začali s kostolom. Vybetónovali sa základy v hĺbke 1,5m a 0,7m široké. Pod vežou 3m hlboké. Potom sa vymuroval sokel z obrobeného kameňa. Keď už bol sokel hotový z taktických dôvodov pustili sme sa do stavby farskej budovy až do jej ukončenia. Aj pri stavbe fary nastali problémy. Podľa pôvodných projektov fara mala byť poschodová, ale projekty sa dostali do rúk nežiaducich osôb a začali kolovať poznámky: "Farár si stavia pre seba činžiak a ešte kostol nie je postavený." Aby sa predišlo nežiaducim náladám, poprosil som p. Ing. Lešu, aby projekt prepracoval. Nad garáž pridal jednu izbu a vynechal poschodie. Celý areál stavby kostola a farskej budovy sme stavali svojpomocne. Cement, vápno, drevo, železo nám vedúci stavebnín dovážal z vagónov zo železničnej stanice z Michaloviec rovno na stanovište. Obrobené kamene sme objednali z kameňolomu Kaluža pri Šírave. Tehlu sme vozili z tehelne Krčava. Železná konštrukcia strechy z Ostravy. Okna a dvere z výrobne Sobrance. Dlažba zo závodu Spišské Podhradie.

Odkiaľ boli peniaze na realizáciu tohto náročného projektu?

• Predaj starej fary 90 tisíc Kčs
• Na účte som našiel 170 tis. Kčs
• Pri požehnaní základného kameňa 140 tis. Kčs
• Zbierky a dary za 4 roky 1. 160 tis. Kčs
• Ženy vykoledovali 250 tis. Kčs
• Kirche in Not 150 tis Kčs
• Zbierka pri udeľovaní sv. birmovania 205 tis. Kčs
• Biskupský úrad 50 tis. Kčs
• Krajský úrad na faru 25 tis. Kčs
• SPOLU: 2 240 000 Kčs

Také boli výdaje až do konca môjho pôsobenia pôsobenia vo farnosti. Pravdou je, že asi jednu tretinu k tomu treba pripočítať grátis odpracovanej práce. Do tejto sumy treba pripočítať aj niektoré veci interiéru: Krížovú cestu zhotovil Ladislav Záborský za veľmi miernu cenu 7000 Kčs. Sklenený korpus s hliníkovým pozadím vyhotovil akademický sochár Trizulják za 45 000 Kčs. Hlavné postavy Betlehema, pozadie, jasličky za 18 000 Kčs Charita v Červenom Kostelci.

Prvé Vianoce v novom kostole v r. 1971. Mnohí veriaci si na tento sviatočný deň spomínajú ešte aj dnes. Asi 4,5m vysoký smrek doviezol zo svojho rajónu Ing. Štefan Staško z Hlivíšť. Veriaci ho pekne ozdobili, moderný betlehem, kostol ožiarený svetlami. Keď sa polnočná sv. omša skončila, účasť bola veľmi veľká, mnohí mali slzy v očiach a nie a nie aby opustili kostol. Viacerí si povedali nahlas: "Konečne po 26 rokoch v novom kostole." Kostol bol tŕňom v oku mnohým totalitným posluhovačom. Vežu nedovolili dostavať. Hľadali všelijaké podrazy aby ma zlikvidovali. Osobne medzi 4 očami mi kapitán Štb, ktorý nad nami kňazmi mal "dozor" povedal: "Máme na vás 3 paragrafy a z toho sa už nevymotáte!" Koho chceli v tej dober biť palica sa našla.

Začiatkom augusta 1972 prišli za mnou dvaja príslušníci verejnej bezpečnosti a postavili mi otázku: "Viete, že ste odsúdený do väzenia a máte nastúpiť na výkon trestu?" odpovedal som: "Viem." "A čo urobíte? Pôjdete sám, alebo máme po vás prísť?" 11. 8. pre odpustovou slávnosťou sv. Vavrinca a deň o vyrovnaní a dovezení veľkého zvonu od p. Ditrichovej s Brodku u Prostějova bol som nútený nastúpiť do väzenia. Z tohto šoku už sa ani nepamätám koľko som za zvon vyplatil. Pretože som dal materiál - prasknutý menší zvon. Asi 60 tisíc korún. Veža zostala nedokončená a kostol zvonku neomietnutý.