ŽIVÉ VYSIELANIEkaždú Nedeľu o 09:30 hod

ROZPIS BOHOSLUŽIEB

28.09. - 4. Októbra 2020

Farský kostol SOBRANCE
Pondelok                           17:30
Utorok                                18:00
Streda                                 18:00
Štvrtok                  08:30 a 17:30
Piatok                    07:00 a 18:00

Sobota                                18:00
Nedeľa                  07:30 a 09:30
Kaplnka KÚPELE
Pondelok                          16:00
Utorok                               16:00
Streda                                16:00
Piatok                                15:45
Sobota                               15:45
Nedeľa                              10:45
Filiálka OSTROV
Utorok                               17:00
Piatok                                16:30
Sobota                               16:30
Nedeľa                              08:00
 
KOMPLETNÉ OZNAMY

 

Skúsenosť hriechu prvých ľudí sa istým spôsobom opakuje na začiatku podobenstva o márnotratnom synovi. Syn narušuje harmóniu vzťahov tým, že sa orientuje k veciam, zverujúc im všetku svoju nádej. Túži po živote, v ktorom chce byť pánom. Opakuje sa tu teda rebélia, o ktorej sa človek môže vždy nanovo presviedčať, že ho neprivádza k šťastiu. Človek sa totiž môže opravdivo realizovať v prvom rade ako Božie dieťa, čiže vo vzťahu k Otcovi.

 

Boh je Láska a každá opravdivá láska je vyjadrením komúnia, čiže je orientáciou k inému. Preto keď sa mladší syn odtrháva od otca a brata a potvrdzuje vlastnú vôľu mimo lásky, začína umierať: Kto nezbiera so mnou, rozhadzuje (Mt 12,30). Pre človeka, ktorý sa zrieka lásky kvôli vlastnému sebapotvrdeniu, nie je možné zbierať. Princíp toho „mať“, princíp vlastnenia, nie je princípom komúnia. V človeku je však následok hriechu, a to nekontrolovateľná vášeň byť pánom, či vlastníkom, riadiť skutočnosti bez odkazu na iného. Keďže je však stvorený na Boží obraz, táto vášeň pre neho znamená zradu vlastnej podstaty. A tak, ak veci nie sú v službe jeho vzťahov, nie sú viac ani dobrom, sú zrkadlom toho, čo sa stáva so samotným človekom. Toto vzdialenie sa od Otca, potvrdzujúc seba samého vo veciach, sa stáva pre človeka odchodom od pravdy o sebe. A tak sa človek rozbíja vo veciach, ktorým slúži, mysliac si, že veci slúžia jemu. Žiť s Bohom totiž znamená žiť v pravde o sebe.

V pozadí tohto príbehu sa ukrýva zvláštna irónia. Mladší syn odchádza z domu otca, pretože ho vníma ako pána, ktorým sa chce stať on sám. Jeho túžba byť pánom sa potom končí v premárnení, v zničení všetkého, čo vlastnil. „Pán“ teda končí stratou celého svojho majetku, končí tým, že nie je pánom. Túžil sa stať pánom, preto odišiel z domu a končí ako otrok v cudzine. Z veľkej túžby stať sa veľkým pánom vzniká obrovská absencia aj toho najpodstatnejšieho pre život: jedla pre utíšenie hladu. V dome otca sa iba cítil ako poddaný. Teraz sa ním skutočne stáva. Mladší syn realizujúc iba vlastnú vôľu, dostáva sa do stavu, v ktorom stráca všetko. To „nič“, ktoré ho charakterizuje, je dokonca tak zúfalé, že aj pohľad na svine, resp. na ich jedlo, je príčinou jeho závisti. To „všetko“„nič“ je častým vodiacim motívomBiblie. Stačí si spomenúť na ženu, ktorá vynaložila zrejme celé svoje imanie na zakúpenie vzácneho nardového oleja, aby ním mohla pomazať Krista. Alebo na vdovu, ktorá hodila do chrámovej pokladnice všetko, čo mala. Či na vdovu, ku ktorej prichádza prorok Eliáša a ona mu dá všetko, čo má. Tá schéma sa vždy opakuje: kto je ochotný stratiť pre Boha a jeho plány všetko, nájde nečakane oveľa viac. Túto pravdu vyjadruje podobenstvo o ukrytom poklade a vzácnej perle. Kto sa naopak snaží všetko uzurpovať pre seba, vyústením tejto jeho snahy je doslova „nič“. V tejto súvislosti je veľmi výrečným príbeh Ananiáša a Zafiry (porov. Sk 5,1-10).

Láska a skutky, ktoré z nej vychádzajú, sa nemôžu stratiť, pretrvávajú večne. Používať veci pre Božiu slávu znamená umožniť im vstúpiť do lásky. Milovať Krista a zorientovať veci k nemu znamená zachytiť natiahnuté ruky všetkých, dokonca aj tých, ktorí sa nám nepáčia, či tých, ktorí sú našimi nepriateľmi. Najdôležitejšie pritom je plniť Božiu vôľu, čoho predpokladom je reálny vzťah s Bohom.

Múdroslovné knihy pripomínajú pravdu, že človek sa pripodobňuje svojej modle. Tam na pastvisku medzi sviňami tento syn zbadá svoj stav a úplne prežije svoje pokorenie. Je to stav, v ktorom človek neodvolateľným spôsobom konštatuje, že to, čo chcel dosiahnuť sám, podľa svojej vôle, sa obracia proti nemu. K pokore sa neprichádza prostredníctvom askézy alebo vlastnej schopnosti, či šikovnosti. Pokora je čnosť, ktorá má svoju vnútornú dynamiku a nezávisí od ľudskej vôle. Ak by totiž závisela iba od našej schopnosti, či šikovnosti, skĺzla by paradoxne do pýchy, z ktorej vychádza klasifikácia ľudí na hrdinov a úbožiakov. Každá čnosť sa uskutočňuje na základe participácie so živou osobou Krista, ktorý je súhrnom všetkých čností. A tak vstup do čnosti prechádza cez udalosť, ktorá privádza k odhaleniu kontaktu s Kristom. Pre pokoru je touto cestou, či udalosťou, pokorenie.

Význam čnosti pokory spočíva aj v tom, že je stavom milosti a lásky, v ktorom človek dobrovoľne dáva prednosť tomu druhému. Pokora je stavom otvorenia sa a rozpoznania iného. Preto je čnosťou, v ktorej ľudská osoba nachádza plnú pravdu o sebe. Pravdu o tom, že je v prvom rade synom a dcérou, bratom a sestrou.

Konštatovať omyl a nachádzať sa sám zoči voči vlastnej pomýlenej vôli, môže byť osudovým. Totiž tendencia sebapotvrdzovania môže človeka ukotviť v tvrdohlavosti až takým spôsobom, že dospeje k najväčšiemu egoistickému úkonu, ktorým je samovražda (príkladom toho je Judáš). Pričom rozpoznať vlastný omyl, je prvým krokom záchrany. Rozpoznať omyl znamená zrieknuť sa opätovného pokusu o presadzovanie vlastnej vôle a rozhodovania bez ohľadu na iného. Človek, ktorý sa vracia k sebe samému; človek, ktorý vstupuje do seba, aj za pomoci omylov, tragédii a pádov, nachádza vo svojom vnútri Božieho Ducha, ktorý volá: Abba, Otče! (porov. Gal 4,6).

Tento znovunávrat do vnútra nastáva po tom, ako sme prežili isté sklamanie zo skutočnosti tohto sveta. Ale aj to môže byť omylom, pretože nás môže viesť k presvedčeniu, že veci automaticky vedú k prázdnote. To však nie je pravda, pretože veci, ako aj všetko stvorenie, nie sú prázdnotou, ale sú nositeľmi znamenia Božej múdrosti. Čiže vo svojom vnútri nesú stopu lásky, v ktorej boli stvorené. A tak ich pravda nespočíva v ich odcudzení a ich vyhosťovaní do prázdna, čo proklamujú mnohé odnože východných spiritualít, ale v ich používaní v láske. To je sviatostná logika.

Môžeme teda vstúpiť do seba a pritom sa neocitnúť pred Niekým, ale iba zostať sami vo svojom srdci a byť zahľadení do obviňujúcej a prázdnej temnoty, ktorú za sebou zanechali naše skutky, veci a rozličné idoly. Niekedy sa v duchovnom živote dokonca stáva, že vykročíme na cestu očisťovania a premeny bez toho, aby sme mali pred sebou milosrdného Otca. Tak sa ocitáme iba pred vlastnou mysľou. V takejto situácii môžeme konštatovať vlastnú nedokonalosť, môžeme sa obviňovať, môžeme nachádzať vlastné chyby a prijímať rozhodnutia k zmene alebo sa môžeme uchýliť k sebaľútosti, či k sebaopsravedlňovaniu.

Keď sa človek odhalí v hriechu, je vystavený riziku, že si sám označí viny a tresty. Môže sa to diať pod zámienkou zjavnej pokory alebo na základe domnelej spravodlivosti. Osoba sa takto rozhodne napraviť, uzdraviť samu seba s istou pokutou, s istým pokáním. Prichádza až do momentu, v ktorom povie: odteraz už nikdy nebudem robiť tieto veci; už ďalej budem takto... Alebo povie: na znak pokánia sa podujmem na nejakú ťažkú úlohu. V tejto pozícii sa robia svätosväté predsavzatia, stávame sa pokorní, malí, dobrí, pripravení zaujať posledné miesta. Ale v tomto všetkom sa ukrýva jedno veľké pokušenie, a to: byť zakotvení vo vlastnom svete. Ide o pokušenie nevyjsť zo seba samých, neprekročiť prah vlastného „ja“. Takto nevstupujeme do lásky, ale zostávame zatvorení vo vlastnej mentalite ako zajatci vlastného myslenia. Vždy je to iba naše sebapotvrdzujúce „ja“, ktoré všetko riadi.

Vstúpiť skutočne do seba má svoj význam iba v reálnom ocitnutí sa pred „Iným“, ktorý ma miluje. Vstúpiť do seba znamená ocitnúť sa pred milosrdným Otcom, ktorý na mňa hľadí večnou láskou a túži iba po jednom: aby som sa vedel radovať z hostiny života, ktorú pre mňa - pre nás nachystal.

Spomínané pokušenie sa snaží nahradiť vieru, ktorá je predovšetkým vzťahom s Otcom, vierou, ktorá by bola chápaná ako všeobecná etika, idea dobra alebo činnosť vychádzajúca zo zbožných predsavzatí. Veriť znamená spoznať „Otca“, zrieknuť sa presadzovania vlastnej vôle a preto je aktom lásky. A tak každý iba čisto „etický“ pokus lásky končí únavou z milovania, alebo dokonca vyústi do odosobnenia, ktoré produkuje rozličné patológie, ktorých sprievodným znakom je tvrdosť srdca. Zrieknuť sa vlastnej vôle mimo opravdivej lásky vedie totiž k zničeniu osoby podobne, ako je to pri potvrdzovaní vlastnej vôle.

Syn teda ešte nedošiel k jadru pravdy o sebe a k poznaniu Otca. Je to ešte on, ktorý prichádza s riešeniami a ponúka ich Otcovi. Princípom nábožnosti je však láska, čiže radikálne spoznanie „Iného“. Pravá viera je vierou Abraháma, ktorý spoznáva Boha tak isto, tak bezpochybne, že plniac jeho vôľu je schopný dvihnúť nôž na vlastného syna. Princíp nábožnosti vidíme v Márii, ktorá pri zvestovaní napriek tomu, že nechápe, bezvýhradne sa odovzdáva Bohu. A samozrejme, plnosť princípu nábožnosti nachádzame v samotnom Kristovi v Getsemany, ktorý žiada, aby bol od neho podľa možnosti odňatý horký kalich utrpenia, ale zároveň dodáva: ale nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane. To je istota vzťahu s Otcom, ktorý ho miluje.

A práve toto ešte chýba mladšiemu synovi. Je ešte stále naplnený túžbou po pokrme v otcovom dome a tým, čo on povie otcovi. Už je zatiahnutý do procesu konverzie, ale pokušenie byť zakuklený v sebe samom je ešte stále silné. Tým najdôležitejším na tejto ceste bude objatie otca vo chvíli stretnutia, v ktorom stratí svoje plány, svoje predsavzatia a vlastný spôsob myslenia a prežije to, že je milovaným synom.

Súčasný človek potrebuje objaviť a zakúsiť to, čo znamená žiť v slobode synovstva pred milosrdným Otcom, ktorý je svätou a vernou Láskou. A vráti sa k Bohu iba vtedy, ak nájde vo svojich bratoch a sestrách radosť a krásu, ktorá vyplýva z prežívania toho, že sme synmi nášho Svätého Otca. Iba skutočne slobodní synovia prežívajúci lásku Otca môžu svedčiť a zjavovať túto radosť a krásu. Iba takíto synovia majú príťažlivé, uzdravujúce a oslobodzujúce slová o ich Otcovi. Ak súčasný moderný človek stretne takýchto synov Otca, bude môcť potom povedať vo svojom trpiacom srdci: vstanem a vrátim sa do domu svojho Otca.