ŽIVÉ VYSIELANIEkaždú Nedeľu o 09:30 hod

ROZPIS BOHOSLUŽIEB

28.09. - 4. Októbra 2020

Farský kostol SOBRANCE
Pondelok                           17:30
Utorok                                18:00
Streda                                 18:00
Štvrtok                  08:30 a 17:30
Piatok                    07:00 a 18:00

Sobota                                18:00
Nedeľa                  07:30 a 09:30
Kaplnka KÚPELE
Pondelok                          16:00
Utorok                               16:00
Streda                                16:00
Piatok                                15:45
Sobota                               15:45
Nedeľa                              10:45
Filiálka OSTROV
Utorok                               17:00
Piatok                                16:30
Sobota                               16:30
Nedeľa                              08:00
 
KOMPLETNÉ OZNAMY

 

Českého psychiatra Maxa Kašparů (58) netreba slovenskej verejnosti zvlášť predstavovať. Vyštudoval stomatológiu, všeobecné lekárstvo, teológiu, pedagogiku a etiku. Keď namietnete, že máte trému rozprávať sa s takým vzdelaným človekom, iba mávne rukou a prehodí: „Počet skončených škôl? To je povrchné, treba zatiahnuť na hlbinu.“

 

Prečo si súčasnosť vyžaduje od kresťanov viac než inokedy predtým zatiahnuť na hlbinu? „Normu považujeme často za patológiu a patológiu za normu. Potom nevieme, čo je čo. To, čo je úplne normálne, sa dnes považuje za hlúposť. Keď má žena tri deti, jej kolegyne si ťukajú na čelo a ohovárajú ju — nie je normálna, načo má tri deti, nestačilo by jej jedno? Prišla za mnou žena, ktorá sedí v kancelárii s inými ženami. Každá z nich má milenca, no ona je verná mužovi. Kolegyne si z nej robia posmech, že je hus, sliepka atď. A táto žena sa ma pýta — pán doktor, mám si toho milenca vymyslieť? Odpovedám — to predsa nesmiete. No ona oponuje — inak tam neobstojím. A tak je vernosť patológiou, materstvo takisto, ale žiť v homosexuálnom zväzku a byť nevernými — to je vraj normálne,“ začína rozprávanie Max Kašparů. Podľa neho dnešná spoločnosť to má otočené. „Žijeme v chaose, zmätku hodnôt a v tejto situácii zlý duch perfektne loví zlých ľudí, ktorí vedia všetko zneužiť. Práve Cirkev by v tomto chaose mala predstavovať niečo, čo je stabilné, je v pokoji, vidí veci také, aké sú, a nazýva ich pravým menom. To je dnešné poslanie Cirkvi — pevne stáť a hlásať: toto norma je a toto norma nie je. Cirkev to aj robí. No ak považujeme za Cirkev každého človeka, ktorý je pokrstený a chodí do kostola, tu je to už celkom iné. Títo ľudia žijú úplne odlišným spôsobom, než je oficiálne stanovisko Cirkvi. Oni sa iba za katolíkov považujú, ale nesnažia sa nimi byť. A to je rozdiel. Môžem sa považovať za matematika, ale nie som ním, môžem sa považovať za umelca, ale ani tým nie som. To by sa však ešte dalo vnímať ako žart. No považovať sa za kresťana a žiť ako pohan — to je niečo iné. Vedieť, že je Boh, a žiť, akoby nebol, to je najväčší marazmus duchovného života. Keď je niekto ateista a žije bez Boha, to je pochopiteľné, ale ak ľudia vedia a veria, že Boh je, ale žijú totálne inak, to je zarážajúce.“

Zásada „to stačí“

Max Kašparů pokračuje aj príkladmi z vlastného života. „Človek, ktorý je pokrstený, pobirmovaný a zosobášený v kostole, vám povie, že nič sa nesmie preháňať — ani s dodržiavaním Desatora, ani s kresťanskou láskou. Povie — na Vianoce si zájdem do kostolíka, zaspievam si koledu, ale aby som sa aj ďalej správal ako kresťan? Predsa nežijeme v stredoveku!“ To je liberalizmus, ktorý sa dostáva do Cirkvi — tvrdí a pokračuje: „A objavuje sa tu aj zásada ‚to stačí‘. My sme toho nášho chlapca dotlačili k prvému svätému prijímaniu — to stačí. Nechali sme ho pobirmovať — to stačí. Viete, k čomu to vedie? Mám skúsenosti z Česka, kam prichádza množstvo Slovákov za prácou. Pôsobím vo farnosti v Žirovnici, kde sa všetci poznáme, do kostola nás chodí v nedeľu tridsať. Odrazu pozerám — je nás tam štyridsaťpäť. Vyjdem von z kostola a zistím, že sú to Slovenky z Oravy, ktoré pracujú v neďalekej fabrike. Najbližšiu nedeľu však neprišla na svätú omšu ani jedna. Dôvod? Tu u vás sa predsa nechodí do kostola. To u nás na Orave sa chodí. Myslel som si, že ide o záležitosť rozdielu medzi našimi národmi, ale nejde. V istom meste na Slovensku sa národný výbor pred rokmi rozhodol, že zbúra radovú zástavbu, odkúpi od ľudí domy a dá im byty na sídlisku. Stalo sa. A ľudia prestali chodiť do kostola, lebo zo sídliska sa do kostola nechodí.“

 

Vnútri sme suchí

Známy český psychiater vysvetľuje tento novodobý negatívny fenomén aj pomocou tohto prirovnania: „O tomto hovoril aj istý Ind, ktorý prišiel do Európy. Podľa neho ležíme ako kameň dvetisíc rokov ponorení v kresťanskej vode, na povrchu sme mokrí, ale keď nás rozlomí, vnútri sme suchí. Do nás sa kresťanstvo nedostalo. Je iba na povrchu. A keď voda klesne, rýchlo uschneme. My máme kresťanstvo v knihách, rodných listoch, matrikách, na svätých obrázkoch na stene, v ústach, ale nie sme ním presiaknutí.“ Na otázku, či existuje východisko z tejto situácie, Max Kašparů hovorí, že ho nevidí ako niečo zložité. „Chýbajú nám dve veci — nejdeme na hlbinu a nie sme nadšení. Isté dievča v bratislavskom upecečku mi povedalo — keby sme išli na hlbinu, spoznali by sme Krista a keby sme spoznali Krista, boli by sme ním uchvátení. No my sme na povrchu — ide o spomínané to stačí —, idem na polnočnú — to stačí, idem raz za rok do tej búdky a poviem farárovi, že som jedol v piatok klobásu — to stačí, bol som pred rokmi na prvom svätom prijímaní — to stačí, mám len jedno dieťa, aj keby som mohol mať viac — to stačí, ... — to stačí. Ak by človek išiel na hlbinu, zistil by, kto je to Kristus, a zamiloval by sa doňho a bol by z neho nadšený. Potom by mu už nič nestačilo, išiel by čoraz viac do hĺbky,“ konštatuje Max Kašparů. Jedným dychom však varuje: „V Česku zomrieme na formalizmus a ,akobyzmus‘. Pred krstom svojho dieťaťa sa ma otec s matkou pýtali, či ja ešte verím tomu, že existuje Boh. A ja som sa spýtal — prečo chcete dieťa pokrstiť? No, to sa predsa patrí. Pýtam sa ďalej — chodíte do kostola? Nie a ani tam chodiť nebudeme. A ste cirkevne zosobášení? To teda nie sme, lebo nám nejaká Cirkev nebude diktovať, čo máme robiť. Povedal som im — je piatok a zajtra, v sobotu, vám mám pokrstiť dieťa. Keď sa vás opýtam, či veríte v Boha, Otca všemohúceho, čo mi odpoviete? A ten otec nato — to, čo chcete, aby som povedal. Budem sa pýtať, či budete svojmu dieťaťu príkladom vo viere, či sa s ním budete modliť, či s ním budete chodiť do kostola a pristupovať k sviatostiam. Reakcia bola taká, že keď ich chcem s týmto otravovať, pôjdu do susednej dediny, kde sa ich kňaz nebude pýtať nič, vezme kľúče, odomkne kostol a dieťa im pokrstí.“
Okrem toho Max Kašparů upozorňuje, že „Kristus nie je bonbónik za odmenu. Kristus je posila pre život. Krista prijímame, aby sme boli s ním, aby on bol s nami, aby sme s ním prekonávali životné ťažkosti, musíme sa z toho tešiť a radovať. Počas jednej mojej kázne som sa pýtal veriacich, prečo sa zachmúria, keď vojdú do kostola. Prichádzate s úsmevom, ale keď prekročíte prah kostola, zrazu je tu depresia. A keď idete na sväté prijímanie, jedným okom sa pozerám, komu dávam prijímať, no druhým sledujem, či vôbec dôjdete do lavice — vy ste na zrútenie, vyzeráte na áro, na kyslíkovú bombu. Namiesto toho, aby ste sa tešili z Krista, ktorého ste prijali, že s ním máte vlastne svadbu, nie že iba ja prijímam Krista, ale aj Kristus v tejto chvíli prijal mňa — ja si beriem teba, Kriste, a ty si berieš mňa. A to je úžasná radosť!“

 

Spoveď je nenahraditeľná

Čo sa týka spovede, Max Kašparů tvrdí, že je nenahraditeľná. „Kedysi som dostal obrázok od môjho kamaráta. Obrázok mal dve časti. Na prvej kľačal psychiater v spovednici a pod tým bolo napísané psychosyntéza. Na druhej ležal kňaz na otomane u psychiatra a pod tým bol nápis psychoanalýza. Ja mám skúsenosti s obidvoma a poviem vám, že psychoanalýza — to je milimeter a spoveď — to je meter, záleží však na tom, ako k tomu pristupujem a ako to chápem.“
Rozdiel medzi vypovedať a vyspovedať je podľa psychiatra a teológa zo Žirovnice jedno písmeno. „Človek môže vypovedať o sebe tak, že otvorí tomu druhému svoje vnútro. Žiadny psychológ, psychoanalytik ani psychiater však nie je schopný zbaviť človeka minulosti. Človek, ktorý je zasiahnutý vinou, previnením, môže ísť k psychoanalytikovi a porozprávať sa o tej veci. Môže si tam aj poplakať, môže to aj ľutovať. No od psychoanalytika odchádza ako starý človek s tou istou minulosťou. Zo spovednice však vychádza nový človek, bez zranenia z minulosti, je zmierený s Bohom, Cirkvou, ľuďmi, so sebou. Je to už človek, ktorý má čisté srdce. A podľa blahoslavenstiev sú ľudia čistého srdca blahoslavení. Z toho vyplýva, že zo spovednice vychádzajú blahoslavení ľudia.“ Max Kašparů prezrádza, že sa chystá napísať knihu venovanú iba spovedi. Na jej stránkach by chcel vyjadriť úžas, ktorý táto sviatosť vzbudzuje. „Spoveď je životodarná, očisťuje minulosť. Keď človek zhreší, zraní Boha, ale aj seba. Pri spovedi dochádza nielen k zmiereniu sa s Bohom ako s autoritou, ale súčasne aj k uzdraveniu vlastného zranenia. To je niekedy aj dôležitejšie, lebo Boh má ma stále rád, no ja si môžem po spovedi konečne začať vážiť aj sám seba. Keď človek spácha ťažký hriech, veľmi ho to zasiahne. Vo sviatosti zmierenia sa však z toho môže uzdraviť, čo nedokáže žiadna psychoanalýza. Vždy vravím — ak zveríš svoju minulosť psychiatrovi, predpíše ti lieky na spanie, ak psychológovi, naučí ťa, ako na ňu zabudnúť, keď ju zveríš Ježišovi Kristovi, uzdraví ti ju. Preto preskakujem psychológov a psychiatrov a idem hneď k tomu, kto mi moju minulosť uzdraví, aby som mohol povedať — Bože, ďakujem ti, s tebou znova začínam, prosím, chcem vydržať tak dlho, ako sa len dá.“

 

Odstrániť vnútornú hnilobu

Spoveď — ako hovorí Max Kašparů — je životodarná, očisťujúca, uzdravujúca a nadväzujúca nový vzťah. „To nedokáže ani psychológ, ani psychiater, preto aj ten staručký kňaz v malej zapadnutej dedine na Šumave vie spraviť oveľa viac než univerzitný profesor v Prahe. My totiž nemôžeme tieto veci porovnávať. Odmietam vetu, že kňaz je psychológ pre veriacich a psychológ je spovedník pre neveriacich. To je nezmysel. Kňaz reprezentuje Ježiša Krista, psychológ a psychiater nereprezentujú okrem seba nikoho.“
Český psychiater dodáva, že dnes „sme až sfanatizovaní náboženstvom ekológie — chceme mať čisté rieky, lesy, polia, potraviny, vzduch, vodu, ale vnútri seba môžeme mať žumpu, odpadkový kôš, smetisko, biedu. Kto nám pomôže zbaviť sa vnútornej hniloby? Hnutie zelených? Nie. Spovednica. Keď chceme naozaj všetko čisté, musíme začať od seba, od spovede. Nielen z hľadiska psychologického a teologického, ale aj z hľadiska sociálneho, politického a praktického je spovednica niečo, čo sa nedá nahradiť.“

 

Modliť sa Otčenáš

V súvislosti so sviatosťou zmierenia Max Kašparů upozorňuje, že sa nevieme modliť Otčenáš. „Keby sme si uvedomili, čo sa modlíme, asi nikdy by nám nebolo v spovednici toľko odpustené, lebo v Otčenáši je — odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. Ako — teda rovnakým spôsobom. Keby sme najprv odpustili všetkým, ktorí nám ublížili, a to, čím nám ublížili, a až potom by sme išli na svätú spoveď — to by bola vec! Nie, my vidíme z ulice, že sa v spovednici svieti, tak šup ho tam. Nie je to trocha povrchné? My by sme mali znovu objavovať evanjelium, lenže nám sa z toho stala rutina, štatistika a divadielko. Záujem bude o kresťanstvo vtedy, keď ľudia okolo nás budú môcť povedať — pozri, on je kresťan, on je plný radosti, pozri — toto manželstvo je kresťanské, tí ľudia sa majú radi, pozri — to je kresťan, je s ním dobre, stojí si za slovom. Ak si skočím len raz za rok na polnočnú, tak toto nemá budúcnosť.“

 

Prevzaté z www.katolickenoviny.sk