Asi najťažšie spomedzi všetkých druhov uzdravenia uveríme telesnému uzdraveniu. Je oveľa ľahšie uveriť, že modlitba môže viesť k pokániu alebo môže človeka psychicky zmeniť. V modlitbových skupinách, ktoré poznám, sa však pravidelne dejú skutočné telesné uzdravenia. Často desiatky alebo viac uzdravení sa stane na konferenciách, keď sa modlíme za chorých.

Ak teda máte vieru, že Pán aj dnes uzdravuje ľudí tak, ako ich uzdravoval pred dvetisíc rokmi, naučte sa modliť za chorých. Hoci telesné uzdravenie môže byť skúškou vašej viery (už ste sa niekedy modlili za slepého?), je to tá najjednoduchšia forma modlitby. Je oveľa jednoduchšia a kratšia, než, povedzme, modlitba za vnútorné uzdravenie.

Kľúčom je odvaha

Keď sa modlíme po prvýkrát, vyžaduje si to odvahu. Kedysi som bol veľmi hlúpy. Mal som pocit, že predstieram, že som ktosi výnimočný, hoci som vedel, že som len obyčajný človek. Kto som bol, aby som si myslel, že som veľký uzdravovateľ? Bola to falošná pokora, lebo sám Ježiš učil svojich nasledovníkov, aby sa modlili za chorých. Je teda zrejmé, že uzdravenie si často vyžaduje viac odvahy než viery.

Aká je to radosť, keď zistíme, že Boh naozaj odpovedá na naše modlitby! Spontánne z nášho srdca pramení oslava Boha. Ak veríte, že Ježiš by mohol použiť vaše modlitby a niekoho uzdraviť, tu je zopár jednoduchých krokov, ktoré sa treba naučiť. Ľahko si ich zapamätáte.

Máme priateľov misionárov v Latinskej Amerike, ktorí učia chudobných ľudí modliť sa za chorých. Hovoria, že asi 80 % týchto nevzdelaných ľudí je uzdravených alebo sa im výrazne zlepší zdravotný stav. Neexistuje jednotná metóda alebo technika, ktorá vždy prinesie výsledky. Boh chce, aby sme záviseli na ňom, nie na technike. Existujú však jednoduché kroky, ktoré pramenia zo samotnej podstaty modlitby za uzdravenie. Chcem vám o nich povedať.

Rozlišujúce srdce

Prvý krok spočíva v tom, že máme vždy počúvať, aby sme zistili, za čo sa máme modliť. Práve tak ako prvý krok lekára, ktorého navštívil pacient, spočíva v tom, aby zistil, čo má liečiť, tak aj my musíme zistiť, za čo by sme sa mali modliť. Lekár hľadá správnu diagnózu. Pri modlitbe za uzdravenie hľadáme správnerozlišovanie.

Naozaj počúvame dvoch: človeka, ktorý žiada o modlitbu, a Boha, ktorý nám niekedy odhalí skutočnú diagnózu, keď človek nevie s istotou, kde je problém. Keď takto počúvame, Duch prichádza, aby nás osvietil, za čo sa máme modliť. Niektorí ľudia získavajú toto poznanie vo forme určitých mentálnych obrazov alebo verbálnych vyjadrení. Pre mnohých z nás však poznanie, za čo sa máme modliť, prichádza veľmi prirodzene, skôr ako jednoduchá intuícia.

Nemusíme si byť istí, či nás inšpiroval Boh alebo nie. Skúsenosťou sa učíme filtrovať svoje intuície a zisťovať, čo v praxi funguje. Keď som postupoval podľa intuície a zisťoval som, za čo sa mám modliť, človek, za ktorého som sa modlil, mi povedal, že som sa dotkol tých vecí, ktoré priamo nespomenul, ale tajne dúfal, že sa za ne budem modliť. Keď tieto intuície fungujú, naučíte sa dôverovať, že Boh cez ne koná.

Okrem počúvania človeka by sme mali byť vnímaví na vnuknutia Ducha, ktorý nás môže osvietiť najmä vtedy, keď nevieme, za čo sa máme modliť. Nie je správne, aby sme sa neprimerane sústredili na príznaky a problémy. Chorobu prekoná hojnosť Ježišovho zdravia a života. Tma a nevedomosť sa rozptýlia v žiare jeho svetla.

Uzdravujúci prúd

Keď sa modlíme za chorých, obyčajne kladieme ruky na človeka, za ktorého sa modlíme: „Kládli na chorých ruky a oni ozdraveli“ (Mk 16, 18). Určite to nie je to najdôležitejšie. Preto ak si myslíte, že človek, za ktorého sa modlíte, by bol v rozpakoch alebo by sa cítil príjemnejšie, keby ste neboli pri ňom tak blízko, potom buďte v každom prípade citliví. Ale ak je to v poriadku, táto novozákonná prax má niekoľko výhod.

Predovšetkým k chorému človeku prúdi teplý prúd uzdravujúcej sily. Nie sme si istí, čo presne sa deje, keď cítime tento prúd, ale je to ako prenos životodarnej sily. Sám Ježiš zažil ten prúd sily tak, že ho pocítil:

Bola tam aj istá žena, ktorá mala dvanásť rokov krvotok; minula na lekárov celý svoj majetok, ale ani jeden ju nemohol vyliečiť. Pristúpila odzadu, dotkla sa obruby jeho šiat a hneď prestala krvácať. Ježiš sa spýtal: „Kto sa ma to dotkol?“ Keď to všetci popierali, ozval sa Peter: „Učiteľ, veď sa tlačia zástupy a tisnú ťa!“ Ale Ježiš povedal: „Niekto sa ma dotkol, lebo som pocítil, že zo mňa vyšla sila.“ (Lk 8, 43 – 46)

Často zažijeme rovnaký prenos sily. Niekedy je to ako jemný elektrický prúd, ale častejšie ako teplý prúd. Nech je to čokoľvek, často sa to spája s uzdravením. Takmer cítime, že je to prenos života.

Ľudia s darom uzdravovania hovoria o istom druhu „ponárajúcej modlitby“, pri ktorej ponárame človeka do modlitby Božej lásky. Počas 30 rokov modlitieb za chorých sme zistili, že nesmierne pomôže, keď strávime istý čas s človekom a pomôžeme mu, aby sa ponoril do Božej prítomnosti. Je to ako liečba Božím ožarovaním: čím dlhšie je choroba v silovom poli Božej lásky, tým skôr oslabne a napokon zmizne.

Ako sa modliť

Keď sa modlíme za chorého človeka, môžeme byť spontánni a improvizovať pri modlitbe za uzdravenie. Môžeme zaujať nejakú polohu, ktorá je pre nás pohodlná – môžeme sedieť, kľačať alebo stáť. Pri takejto polohe môžeme zabudnúť na seba, uvoľniť sa a sústrediť sa na Božiu prítomnosť. Upriamime svoje srdce i myseľ na Otca alebo Ježiša. Vieme, že len skrze ich lásku sa niečo môže stať. Najprv pozdravíme a chválime Boha, potom sa môžeme zamerať na samotnú prosbu.

Väčšina tých, ktorí sa modlia za uzdravenie, hovoria, aby sme boli v modlitbe konkrétni. Potom si máme čo najjasnejšie predstaviť to, čo má Boh uzdraviť. Ak sa napríklad modlíme za uzdravenie zlomenej kosti, môžeme prosiť Pána, aby odstránil každú infekciu, aby podnietil rast buniek, ktoré sú potrebné na obnovenie kosti a vyplnil všetky medzery. Takáto konkrétna požiadavka oživuje našu vieru, keď si vo svojej predstavivosti zobrazujeme, za čo sa modlíme. Tiež to podnecuje vieru chorého človeka, keď počúva a vo svojej mysli si predstavuje to, o čo prosíme Boha, aby uskutočnil. To mu pomôže aktívnejšie sa zapojiť do modlitby, hoci nič nehovorí.

Na druhej strane niektorí z nás – vrátane mňa – povahovo nemáme veľkú predstavivosť. Je oveľa ľahšie zanechať predstavivosť a jednoducho prosiť Boha, aby veľmi konkrétne uzdravil človeka.

S dôverou a vďakyvzdávaním

Dlho existovala určitá tradícia, ktorá väčšinu z nás viedla k tomu, aby sme všetky svoje modlitby zakončili vetou: „Ak je to tvoja vôľa.“ Samozrejme, táto veta znamená, že nepoznáme Božiu vôľu, takže nemáme istotu, že všetko, o čo prosíme, aj dostaneme. To je pravda. Ale dodatok „ak je to tvoja vôľa“ môže oslabiť modlitbu, ak touto vetou máme na mysli toto: „Neverím, že sa niečo stane.“ To je veľmi vzdialené od Ježišových slov: „Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali, a budete to mať“ (Mk 11, 24).

Ak si myslíme, že Boh vždy odpovedá na naše modlitby (nie vždy tak, ako si myslíme, že odpovie, avšak vždy), prirodzene budeme mať vrúcnu túžbu poďakovať sa mu. Môžeme sa mu poďakovať aj počas modlitby: „Ďakujem ti, Pane, že už teraz posielaš svoju uzdravujúcu lásku a silu a odpovedáš na modlitbu.“ Mal by nám byť vlastný postoj svätého Pavla: „O nič nebuďte ustarostení. Ale vo všetkom modlitbou, prosbou a so vzdávaním vďaky prednášajte svoje žiadosti Bohu“ (Flp 4, 6).